Štrnásty príbeh

Z diaľky zaznieval hluk ako zvuk hromu.

„Rýchlo, uteč! Týmto  smerom! Tu máš lano! Utekaj, čo ti nohy stačia!“ volal starec ako v panike. Holými rukami nadvihol tŕnistý ker, aby Tomáš čo najrýchlejšie prekĺzol, a podal mu lano. Bolo dlhé a ťažké a bránilo mu v behu. No bude ho potrebovať, aby sa dostal cez múr. Tomáš prebiehal krížom-krážom medzi skaliskami. Konečne ich mal za sebou. Už z diaľky zbadal vysoký múr. Chcel si chvíľku oddýchnuť a potom bežať ďalej. Na to však teraz nebol čas, hluk sa hrozivo blížil. Pod jeho nohami sa chvela zem. S veľkým rachotom sa zrútil obrovský múr. Tomáš pustil lano. Už ho nebude potrebovať. „Len čo zľahnú tie husté mraky prachu, vybehnem a prekročím  trosky.“ V rýchlosti sa pošmykol a pravá noha mu uviazla medzi kameňmi. „Do če...“ vyletelo z neho. To bol ešte pozostatok zbojníckej reči. Ako by to bolo nejaké znamenie – vrhli sa na neho traja psi, zúrivo štekali a trhali mu šaty. Tomáš pocítil ich tesáky a uvidel ich krvilačné oči a papule. Tu vykríkol meno svojho Pána. Psi  ho hneď pustili a ľahli si s kňučaním vedľa neho. Vtom zazrel skupinu zbojníkov, blížiacich sa k nemu. Zavrel oči a zastonal: „Pane, pomôž mi!“ Tu začul jeho pokojný hlas: „Som pri tebe. Buď ticho a neodporuj!“ Zrazu tu boli. „To je ten krpec! Chytil sa do pasce. A doniesol si aj lano. Hahaha! Skapem od smiechu.“ Zviazali ho starcovým lanom, uvoľnili mu pravú nohu a s búrlivým smiechom ho dovliekli pred náčelníka. Ten bol ešte tučnejší a divokejší a krvilačnejší ako predtým. Stál tu so svojím bičom. Ihneď Tomáša spoznal: „Tak to si ty! Ten slaboch! Chcel si byť niečím lepším. Však to ti vytlčieme z hlavy!“ Natiahol sa a zasadil Tomášovi ranu priamo do tváre. Na moment stratil sluch i zrak. Poriadne to zabolelo. Čudoval sa však, že sa ešte udržal na nohách. „Tak, opäť ma spoznávaš. A spoznáš ma ešte lepšie, ak mi nepovieš, prečo si sem prišiel. Taký krpec ako ty má určite niečo za lubom, keď sa knám vráti. Von s tým. Priznaj sa!“ Hrozivo sa týčil pred Tomášom v celej svojej veľkosti. Tomášovi to však pripadalo smiešne – veď čo to bola za veľkosť v porovnaní s veľkosťou jeho Pána! To náčelníka akosi vyviedlo z miery. Rozkázal: „Priviažte ho k stromu, kým nezačne hovoriť. Ak nie, necháme ho zdochnúť od hladu, krpca jedného.“ Na rozlúčku mu so smiechom švihol ešte jednu brutálnu ranu bičom.

Hoci sa mu laná zarezávali do tela a noha hrozne bolela, ako aj rany na ramenách, chrbte a najmä na tvári, zostal celkom pokojný. Aj keď ho vysmiali, doberali si ho a pľuli na neho – jeho niekdajší kamaráti, ženy i deti.

Stále mal pred očami obraz, ktorý videl v sále s trónom. Kráľov Syn visiaci na dreve. A hrozne doriadený. To muselo byť oveľa horšie. A urobil to pre neho, pre Tomáša. Nuž chcel pre svojho Pána tiež niečo vydržať. Aj keby musel skončiť rovnako. Konečne sa banda unavila a stiahla sa do svojich príbytkov. To bol rád! Veď jeho Pán je s ním, takže noc už nejako pretrpí. Hlad sa dal zniesť, veď  si naň vďaka pôstom v poslednej dobe už zvykol. Predstavoval si, ako sa teraz opiera o svojho Pána. Tak trochu pookrial. Uprostred noci sa niekto zrazu pred ním objavil. Tomáš ho poznal, bol to náčelníkov syn. V ruke sa mu blýskal nôž. Tomáš mu hľadel pokojne do očí. Chlapec zašepkal: „Páčiš sa mi. Najmä, ako si zareagoval na môjho otca. Bravo! To  ma presvedčilo! Bolo by ťa škoda, keby ťa zabili. Inak – Janin starý mi o tebe rozprával. Chcel by som spoznať tvojho Kráľa. Vezmeš ma k nemu?“  Nožom mu rýchlo prerezal povrazy. Náčelníkov syn poznal najkratšiu cestu, preto šiel prvý. Tomáš pokrivkával za ním. Vonku pred múrom bol o stenu priviazaný kôň. „Je môj,“ vysvetľoval mladík. „Sadni si na neho. Pobežím vedľa vás.“ Tomáš nevedel, či sníva a či bdie. Keď však zakrátko začul spev a deti im išli naproti, vedel, že je to skutočnosť. Veľmi sa čudovali, keď uvideli Tomáša na koni a mladého zbojníka vedľa neho. Tomáš by najradšej hneď podrobne vyrozprával svoje dobrodružstvo, ale Róbert k nemu pristúpil a povedal mu, aby povedal len to najdôležitejšie. A hlavne, či má so sebou to, čo chcel vyhrabať. Tomáš to vytiahol spod košele. Tu všetci stíchli. Niektorí plakali a nevedeli prečo. Ale vedúci skupín medzitým dostali od Kráľa správu, že Tomáš má doniesť šatku s detskými kosťami čo najskôr do zámku. Ostatní mali nasledovať náčelníkovho syna do zbojníckeho tábora.        
Na jednej strane sa Tomáš z tejto úlohy tešil, lebo si tak mohol šetriť vytknutú nohu. Na druhej strane by sa veľmi rád zúčastnil boja! Ale to, čo uvidel, keď prišiel ku Kráľovi, bolo prinajmenšom rovnako napínavé a rozhodujúce ako to, čo prežívali ostatní. Kráľ si položil uzlíček na kolená, rozviazal ho a plakal. Jeho slzy padali na kosti. Tie sa dali do pohybu a začali sa skladať. Bolo z toho prekrásne dieťatko, iba trochu bledé. Kráľ ho vzal do rúk, dýchol naň a ponoril ho do misky s krvou. Začalo sa hýbať. Kráľ ho nežne pobozkal a spýtal sa, či sa chce stať jeho dieťaťom a či chce zbojníkom odpustiť. Dieťa prikývlo, akoby tomu rozumelo. V nasledujúcej chvíli Tomáš začul rachot, praskot, hrmot a radostný krik. Oknom, ktorým už predtým pozoroval zbojnícky tábor, zazrel, že zem už nie je červená, že mreže a balvany pred väznicou sa rozpadli, že lupiči od hrôzy padali, skrývali sa alebo bezradne pobehovali okolo. Dokonca aj náčelník bol celý zmätený. Stál uprostred a príšerne vrieskal – zúrivo ako zviera. A tu už prichádzali deti zo všetkých strán. Janka šla bez strachu k náčelníkovi a povedala  celkom pokojne: „Von! V mene môjho Pána!“ Z náčelníka niečo s ostrým hvizdom vyšlo. Spadol bezmocne na zem ako prázdne vrece. „Sme deti Kráľa. On nás vyslobodil z moci temných síl. Smiete ho spoznať. Očakáva vás vo svojom zámku. Poďte s nami, dovedieme vás k nemu!“ Bol to Karolov hlas, pomalý a zreteľný. Stál na pníku uprostred tábora. Tento priateľ alemal odvahu! Všetci oslobodení zajatci sa s jasotom pripojili k deťom. Aj mnohí lupiči – muži, ženy a deti dlho neváhali. Boli ako premenení – od chvíle, keď zem už nebola červená. Nedbali na náčelníka a nasledovali sprievod, ktorý smeroval von. Len náčelník a niektorí jeho kumpáni zostali s ním. Sedeli zarazení na zemi a strnulo zízali pred seba.

Janka s údivom sledovala, ako jej otec krivkal od jedného k druhému – k tým škaredým chlapom, ktorí mu tak strpčovali život. A každému rozprával, čo vedel o Kráľovi. Prisahal im, že u neho môžu začať nový život. Dvaja z nichvstali a išli za deťmi. Ostatní sa pozerali na svojho náčelníka. Ten len povedal: „Nie! Nechcem!“ V tej chvíli bolo počuť posledné hrmenie, v zemi sa objavila trhlina. Presne tam, kde sedel, a pohltila ho. Jeho traja priatelia stuhli od hrôzy a nevládali sa ani pohnúť. Janka sa vrátila, vzala jedného za ruku a ťahala ho so sebou. Jej otec chytil druhého a náčelníkov syn tretieho. Zbojníci sa nechali ťahať a zistili, že deťom môžu veriť – že aj oni budú prijatí do Otcovho kráľovstva. Tomáš sa pozrel na Otca. Žiaril od radosti, ktorá bola jasnejšia ako slnko. Chlapec  sa chcel tešiť s ním. Mallen jednu starosť: „Kde budú všetci bývať? Veď naša stavba ešte nie je hotová. Otec s úsmevom ukázal na druhú stranu: „Pozri, čo som medzitým urobil!“ Už tu nebolo nijaké stavenisko! Stála tam obrovská budova, krásna ako palác. Tomášovi takmer vypadli oči z jamôk. „To ty dokážeš? Úplne sám? Z toho mála, čo sme urobili my?“ „Vieš, Tomáš, tak som sa tešil na tvojich zbojníkov, na moje nové deti! Preto som aj ja chcel niečo urobiť!“ usmial sa Kráľ potmehúdsky.

Prečo Tomáš nezúfal, keď bol priviazaný na strome?

Čo urobil kráľ s kosťami, ktoré mu Tomáš priniesol?

Tak ako kráľ poslal svoje deti aby zavolal všetkých zbojníkov, aby prišli do jeho kráľovstva, tak posiela aj k nám rôznych ľudí aby zavolal aj teba. Ako mu zvyčajne odpovedáš?

Tento príbeh sa vlastne ešte neskončil – môže pokračovať v tvojom živote! Aj ty máš možnosť stretnúť sa s týmto Kráľom, stať sa jeho dieťaťom a veľa toho prežiť s jeho Synom. Vydáš sa na túto cestu?