Rozdelenie a uzatvorenie... Čo s tým?

Len tri týždne pred začiatkom karantény na Slovensku sme slávili nedeľu O poslednom Kristovom súde. Na homílii som spomínal istý film s kresťanskou tematikou. Príbeh sa odohrával v budúcnosti. Vykresľoval udalosti, ktoré predchádzali druhému príchodu Ježiša Krista. Začalo to tým, že istého rána, keď sa svet prebúdzal do nového dňa, z ničoho nič zmizli určití ľudia. V jednej rodine chýbal otec, v inej mama alebo niektoré z detí. Chýbali kolegovia v práci a podobne. V celej krajine to bolo množstvo ľudí, ktorí akoby sa vyparili. A potom sa na to prišlo! Zmizli ľudia, ktorí boli dobrí. Zvláštnym spôsobom lepší než ostatní. Neveriaci na to nemali žiadne vysvetlenie, ale kresťania začali tušiť, čo sa stalo. Pán si akoby pozbieral tých, ktorí mu boli podobní. Splnilo sa slovo, ktoré hovorí: “Vtedy budú na poli dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá. Dve budú mlieť na mlyne, jedna bude vzatá, druhá sa ponechá.“ (Mt 24, 40-41)

Rozdelenie, ktoré tak nečakane prišlo, bolo bolestné. Zároveň však bolo výzvou pre tých, ktorí ostali, aby svoj život zmenili a aby sa raz opäť mohli stretnúť. Božie slovo z nedele o Kristovom súde bolo teda výzvou - Skúmať svoj život a napraviť, čo treba, kým je ešte čas, pretože nastane chvíľa rozdelenia. Kritériá, podľa ktorých sa bude všetko posudzovať, si neurčujeme sami. Božie slovo ich vymenúva takto: dali ste mi jesť, dali ste mi piť, zaodeli ste ma, prichýlili ste ma, prišli ste ku mne... Sú to skutky lásky a milosrdenstva. Viete si predstaviť, ako by po takomto rozdelení vyzerala vaša rodina? Kde by sa kto ocitol? Pri pohreboch našich blízkych plačeme kvôli rozdeleniu, ktoré prináša smrť. Ale toto rozdelenie nemusí byť trvalé. Záleží na nás podľa akých pravidiel žijeme. Rozdelenie, o ktorom hovorí evanjelium, je navždy. Spomeňme si na slová, ktoré povedal Abrahám (keď držal Lazára vo svojom lone) boháčovi, ktorý sa trápil v pekelných mukách a chcel zvlažiť svoj jazyk. Počul vtedy tieto slová: „Medzi nami a vami je veľká priepasť a nik nemôže prejsť z jednej strany na druhú.“

Prežívame čas pôstu - čas milosti, ktorý dostávame všetci, celé rodiny, nie iba niektorí jej členovia. Tento rok je naozaj výnimočný tým, že celý svet je zjednotený udalosťami šírenia nebezpečného vírusu a má tak každý čas dobrovoľne, či nedobrovoľne zastaviť sa a pýtať sa: Na akej strane som doteraz bol? Na tej správnej? Podobný Ježišovi Kristovi?

Ešte jeden obraz z Božieho slova. Počas pôstnych liturgií sa čítal biblický príbeh z knihy Genezis – o Noemovi a potope (Gen, 7. kap.). Túto udalosť z Písma obľubujú deti, ale nie je to detský príbeh. Na prvý pohľad by sa zdalo, že ide o udalosti spojené s Božím hnevom a trestom. Posolstvo textu hovorí viac o záchrane sveta ako o jeho zničení. Boh hovorí Noemovi, aby sa pripravil a postavil koráb, aby do archy priviedol všetky živé protiklady v pároch: divú zver aj domáci dobytok, plazy i nebeské vtáctvo, čisté aj nečisté zvieratá, samca a samicu z každého druhu. Keď bol svet v nebezpečenstve a začala potopa, Boh urobil neuveriteľnú vec- zatvoril ich všetkých v arche. Boh zhromaždil všetky živé tvory na jedno miesto a držal ich tam uzavreté. Mnohé z nich žijú v reálnom živote prirodzene proti sebe, ale vtedy ich takýmto spôsobom zachraňoval. (Vieme si predstaviť, žeby vo vnútri dokázali jeden druhého na smrť doriadiť, ako sa to deje niekedy medzi nami ľuďmi). Toto stretnutie protikladov je v skutočnosti veľkou školou spásy a lásky. Naučiť láske sa môžeme často len vďaka takýmto skutočnostiam. Misia je jasná: prežiť tento pôstny čas do hĺbky, vo väčšom tichu a bez prísad, ktoré nás zvyčajne vyrušujú. Zdá sa nám to nepochopiteľné, ale je to spôsob záchrany; nielen pred vírusom chrípky. Viacerí sa ma už v tomto čase opýtali ako sa budeme spovedať. No, zmierenie a odpustenie hriechov treba začať vo svojom dome a okolí, ktoré teraz máme k dispozícii. Znova ide o pohľad do vnútra našich vzťahov. Nie náhodou je odpustenie ústrednou témou Ježišovho učenia. „Neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon. (Gal 6,2)

V čase tohto Veľkého pôstu naozaj prežívame túto uzavretosť. Božej prozreteľnosti sa podariloobmedziť náš svet, uponáhľaný a veľmi sebaistý. Dokázali by sme sa vôbec zastaviť a premýšľať nad sebou, svojím životom, kam sa to ženiem, kto ma to naháňa a či raz nájdem, tú radosť kresťana, o ktorej hovoril Pán Ježiš?!

Tento ponúknutý čas využime na modlitbu. Kto sa modlí, nie je nikdy sám. Boh a celé spoločenstvo modliacich sa je s ním. Čítajme Božie slovo, lebo oživuje. Zodvihnime hlavu, ako vyzýva Ježiš svojich učeníkov a viac ako správy v televízii, či programy na rozptyľovanie, čerpajme z Božieho slova, ktoré má moc nás previesť zo smrti do života.

Pán Ježiš povedal, že nebo a zem sa pominú, ale Božie slová sa nepominú. (Mk 13,31) A práve o toto sprítomnenie Krista - cez Božie slovo sme v týchto dňoch neprišli. Môžeme mu venovať dostatočný čas a je to sám Boh, ktorý v ňom hovorí. Preto nech je na našom stole ako každodenný chlieb a budeme spojení s Pánom. V pokore ho prosme a on sa nám bude prihovárať. Bude nám horieť srdce ako učeníkom, ktorí sa vracali z Jeruzalema po ukrižovaní a boli smutní a zronení v srdci, no Pán sa k nim pripojil a vykladal im Písma. A vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Naplnila ich radosť.

Ako často si uvedomíme hodnotu vecí až vtedy, keď o ne prídeme. Vtedy sa objaví aj túžba a... Preto sa už teraz môžeme tešiť, že budeme mať väčšiu túžbu po liturgii a eucharistii, že si budeme vážiť prácu učiteľov a učiteliek v škole (mnohí rodičia totiž zistia počas týchto dní, že sami nezvládajú svoje ratolesti, tak ako by chceli :-). Teším sa, ako si začneme uvedomovať, že práca je dar, že zdravie je dar. Uvedomíme si, ako sa navzájom všetci potrebujeme, že zrazu bude akosi viac času, ktorí sme nevedeli nájsť 20 rokov, že sa naučíme byť zodpovednejší, že si budeme vážiť prácu a služby iných, ktoré nám teraz chýbajú...

Prajem všetkým, aby sme prešli týmto časom bez ujmy na duši i tele a boli premenení.

o. Radovan Kuzmiak, farár farnosti Svidník