Počas októbra sa opäť môžeme zjednotiť v našich domácnostiach na spoločných modlitbách ruženca, akatistu alebo molebenu k Presvätej Bohorodičke o 20.00. Budeme tak ako veriaci farnosti zjednotení duchom, každý vo svojej Domácej cirkvi.

Názov „Domáca cirkev“ pochádza zo Svätého písma. Ako učí katechizmus Katolíckej Cirkvi (KKC), od  počiatku existencie Cirkvi, jej jadrom boli často tí, ktorí „s celým domom“ uverili. Tieto rodiny, keď prijali vieru stali sa ostrovmi kresťanského života v neveriacom svete. (por. KKC 1655) V prvom liste Korinťanom svätý Pavol odovzdáva pozdravy od rôznych spoločenstiev a ľudí, medzi ktorými vymenúva Prisciliu a Akvilu, „s celou cirkvou v ich dome“. (1 Kor. 16,19).

Po prvýkrát vyjadrenie „Domáca cirkev“ bolo použité našim svätým otcom Jánom Zlatoústym. Druhý vatikánsky koncil sa odvoláva k tejto tradícii a nazýva rodinu „Domácou cirkvou“. Kresťanská rodina je Cirkvou, lebo je ustanovená Kristom, postavená na Kristovi a tvorí spoločenstvo osôb. Taktiež Ježiš Kristus chcel prísť na zem a rásť vo svätej rodine Jozefa a Márie. (por. KKC 1655)

Cirkev žije a realizuje sa v rodine. Rodina je počiatkom ľudského spoločenstva a kresťanská rodina je počiatkom spoločenstva človeka s Bohom. Rodina sa stáva Cirkvou a posväcuje Cirkev skrze spoločenstvo osôb a je pôdou pre  rôzne povolania. V kruhu rodiny „majú byť rodičia slovom a príkladom prvými hlásateľmi viery pre svoje deti a majú pestovať povolanie vlastné každému z nich a s osobitnou starostlivosťou povolanie duchovné“. (KKC 1656) V rodine  sa veľmi uplatňuje aj krstné kňazstvo otca, matky, detí a všetkých členov rodiny „prijímaním sviatostí, modlitbou a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou. Rodinný dom je prvou školou kresťanského života a „školou plnšej ľudskosti“. Tu sa človek učí trpezlivosti a radosti z práce, bratskej láske, veľkodušnému a opätovnému odpúšťaniu a najmä uctievaniu Boha modlitbou a obetou svojho života. (KKC 1657)

Treba ešte spomenúť osoby žijúce osamote, ktoré  sú pre konkrétne podmienky, v ktorých musia žiť, osobitne blízke Ježišovmu srdcu, a preto si zasluhujú lásku a pozornú starostlivosť Cirkvi a najmä duchovných pastierov. Sú medzi nimi aj takí, čo prežívajú svoju situáciu v duchu blahoslavenstiev a príkladne slúžia Bohu a blížnemu. Týmto všetkým treba otvoriť dvere rodín „domácich cirkví“ a dvere veľkej rodiny, ktorou je Cirkev, lebo „nik nie je na tomto svete bez rodiny. Cirkev je domovom a rodinou pre všetkých, najmä pre tých, čo sa namáhajú a sú preťažení“. (Mt 11, 28)